Vznik | Čunovo /* */

Vznik

Prvá písomná zmienka o Čunove pochádza z roku 1232 za vlády Ondreja II. Po roku 1235 prežila krajina obdobie pustošenia Tatármi.V tej dobe bolo vyvraždené pôvodné Slovensko – maďarské obyvateľstvo. Územie bolo dosídlené nemeckým obyvateľstvom. Doklad z roku 1258 hovorí o rozdelení územia a spomína sa v ňom dedina Chun. Územie bolo sužované vojnami až do júla 1271, kedy bol podpísaný Bratislavský mier. Ondrej III. udelil 2. decembra 1291 Bratislave a richtárovi Jakubovi mestské výsady. Čunovo, Jarovce a Rusovce sa stali hranicami Mosonskej župy a tvorili hranicu medzi Horným a Dolným Uhorskom. Na prelome 14. a 15. stor. epidémia vyľudnila celé osady a medzi nimi aj Čunovo. Panovník povolal na dosídlenie nemecké obyvateľstvo a z toho obdobia pochádza názov Čunova – Sándorf (Piesky). V daňovom súpise z roku 1518 je aj zmienka o prítomnosti chorvátov v Čunove. Od roku 1497 krajinu pustošila cholera a v 16. storočí sa odohrávali protiturecké boje. V roku 1514 Uhorský snem ako dôsledok Dóžovho povstania prijal zákon, podľa ktorého sa z poddaného stal nevoľník, ktorý nesmel opustiť panstvo svojho pána, nesmel sa bez jeho súhlasu ženiť ani vydávať. Nariadené bolo potupné právo pána na prvú noc s nevestou. Posledným úderom bola porážka Uhorskej armády Tureckou pri meste Moháč v roku 1526. Počas pochodu na Viedeň turecké vojská vypálili aj Čunovo. Potom nastalo presídľovanie chorvátov z Balkánskeho poloostrova na toto územie. Išlo o organizované presúvanie pracovnej sily z jedného panstva na druhé v rámci uherského kráľovstva. Chorváti tu našli druhú vlasť a výhodné podmienky, pretože boli oslobodení na 3 až 6 rokov od daní. V 16 stor. vlastnili grófi z Jura a Pezinka a z časti Horwáthovci a stretávame sa aj s menom zemana Krištofa Vajdu. Obyvateľstvo obce sa živilo najmä povozníctvom, prievozníctvom a mlynárstvom. V 17 stor. sa stretávame po prvý raz s organizovanou správou a richtárom, ktorý už vlastní typárium – obecnú pečať. Za vlády Márie Terézie sa upravili cesty a jedna z nich viedla cez Čunovo do Mosoňu a do Hainburgu.

V roku 1767 vydala Mária Terézia urbariálny patent. Založili sa pozemkové knihy vlastníkov. Zaviedli sa svetské matriky a začali sa písať priezviská. V roku 1905 odkúpili veľkostatky od Zichyovcov gróf Lonay, manžel belgickej princeznej Štefánií. Po prvej sv. vojne sa stalo Čunovo súčasťou Maďarska a názov obce bol Dunacsun. Po skončení 2. sv. vojny 15. októbra 1947 bola zadunajská časť na základe Parížskej mierovej konferencie pripojená k Československej republike. V roku 1972 bola pripojená ako mestská časť k hl. m. Bratislava.

Symbolmi MČ sú erb, zástava a pečať.

 

Erb

znázorňuje v modrom štíte strieborný listnatý strom s koreňmi, po bokoch s dvoma malými zlatými snopmi. Symbolika erbu charakterizuje Čunovo ako poľnohospodársku osadu s bohatými lesmi; vychádza z erbového pečatidla pôvodne samostatnej obce z r. 1689.

Zástavu

predstavujú vodorovné pruhy v modrej, bielej a žltej farbe vo vzájomnom pomere 2 : 1 : 2.